Cesta k dokonalosti neoprénov O'Neill

Prečítaj si príbeh o tom, ako Jack O'Neill svojím vynálezom neoprénu navždy zmenil svet vodných športov. Neoprény O'Neill dodnes patria k špičke v tomto odbore!

„I just wanted to surf longer.”

Citát Jacka O'Neilla, vynálezcu tzv. wetsuits, čiže neoprénových oblekov pre surfing, vystihuje úplne presne jeho pôvodnú motiváciu: udržať sa pri surfingu dlhšie v teple a vytvoriť niečo, v čom by sa dalo surfovať po celý rok. Vtedy ešte netušil, že začína písať históriu firmy, ktorá sa v priebehu päťdesiatich rokov stala jedným z najvýznamnejších producentov neoprénov a premenila sa v spoločnosť dominujúcu na svetovom trhu.

Z voľnočasovej aktivity k regulérnej práci

Nový fenomén menom surfing sa zrodil v roku 1952 na pobreží Kalifornie. Jack O'Neill sa síce narodil v Denveri, v štáte Colorado, ale celý život ho to ťahalo k oceánu, a preto sa so svojou rodinou presťahoval do Južnej Kalifornie, kde žije až do dnes. Kým sa rozhodol pre podnikanie v surfovaní, pracoval ako drevorubač, slúžil v armádnom leteckom zbore a pôsobil v stavebníctve. Práca ho však nenapĺňala tak, ako by chcel, a pri každej možnej príležitosti sa snažil zmiznúť k vode.

„Raz poobede v práci, po mojej surfovej pauze, sme sa s jedným z mojich klientov nakláňali nad kresliacou doskou a odrazu sa mi z nosných dutín vylialo množstvo vody.“

Surferskej vášni okamžite úplne podľahol. A práve nadšenie pre šport bolo tým, čo ho doviedlo k myšlienke otvoriť si v garáži na pobreží Santa Cruz svoj vlastný Surf Shop. Obchod sa stal miestom pre časté stretávanie ľudí a počet surferov v okolí začal rapídne stúpať. Predajňa na pláži len tak kvitla, a tak zanedlho nastal čas sa premiestniť na 41^st Avenue. Toto miesto totiž ponúkalo veľké priestory pre výrobný závod, i možnosť zamestnať všetkých šesť Jackových detí. Mike pomáhal otcovi s dizajnom, Kathy mala na starosti účtovníctvo, Pat organizoval tím O'Neill, Bridget sa presťahovala do novej divízie športového oblečenia, Shawn testoval výrobky a Tim sa zaoberal propagáciou.

Prvé pokusy o „wetsuits“ boli pomerne bláznivé. Na začiatku vypchávali kúpacie plavky pomocou PVC, ktoré síce malo dobré izolačné vlastnosti, ale bolo veľmi ťažké s ním pracovať. Vzápätí však urobili obrovský pokrok, keď objavili vzorku neoprénovej peny. Neoprén bol už vtedy naozaj dobrý izolátor, a Jack tak mohol začať vyrábať neoprénové obleky. Navrhol krátky oblek „John” na jarné surfovanie a „Long John” pre chladné počasie. Aj s použitím lepšieho materiálu však nemôže byť reč o porovnaní s dnešnými a modernými wetsuits. Tie z päťdesiatych rokov boli ešte veľmi tuhé a často aj dosť nepríjemné na tele. Boli vyrábané bez podšívky či akéhokoľvek iného podkladového materiálu. Problémom nevystuženého neoprénu bola navyše jeho krehkosť a lepivosť. Každý surfer preto musel používať púder, aby sa do neoprénu vôbec dokázal dostať.

Krok za krokom k dokonalosti

Perfektným riešením sa pre podkladový materiál neoprénu stalo vynájdenie nylonu. Používa sa dodnes, avšak jeho vlastnosti sú neporovnateľne lepšie. Prvé nylonové materiály nepružily, takže neoprény boli pomerne tuhé. V roku 1970 prišiel na svet obojstranný lemovaný neoprén chránený elastickým nylonom. Odolnosť neoprénu sa tak výrazne zvýšila, navyše bolo možné vonkajšiu nylonovú vrstvu odfarbiť, a vznikli tak farebné neoprény.

Dvojdielny potápačský oblek (1952): Jack experimentoval aj s dvojdielnym potápačským oblekom z armádnych prebytkov. Ten bol vyrobený z gumy, bez tepelnej izolácie, takže pod ním nosil ešte oblečenie. Horná a dolná časť obleku boli len v páse zrolované do seba. V turbulentnom príboji tento spoj často nevydržal a do nohavíc a rukávov sa rýchlo nahrnula voda. A v tom prípade šlo o život.
Vesta z PVC peny (1953): Prototyp surfovej vesty bol vyrobený zo zbytkov polátov PVC peny. Tej chýbala pevnosť v ťahu, tak ju Jack ešte potiahol priehľadnou plastovou fóliou. Voda potom z vesty stekala rýchlejšie a proces odparovania a ochladzovania tela bol pomalší.
Beavertail jacket (1955): Po veste prišla aj „bunda“, ktorá sa zapínala medzi nohami a okrem tepelného komfortu na chúlostivých miestach pomáhala, aby šortky držali a nepadali.

Prvé šitie neoprénov bolo veľmi jednoduché: dva kusy materiálu sa zošili dohromady s jednoduchým prekrytím okrajov. Postup jednoduchý, ale príliš efektívny nebol. Dierovanie totiž prinášalo mnoho problémov. Jack preto musel hľadať iný spôsob, ako neoprén spojiť. Možným riešením sa zdalo tzv. tejpovanie. Švy boli prelepené pruhom nylonu, ktorý ich utesnil a zároveň neprepustil vodu. Pásky boli z vonkajšej strany zatavené do neoprénu. Onedlho potom prišla doba farebných oblekov, takže sa švy museli premiestniť na vnútornú stranu, aby boli očiam skryté.

Ďalšia myšlienka navrhovala konce neoprénu namiesto zošitia zlepiť. Tento spôsob spojenia materiálov zastavil akýkoľvek prienik vody a šev sa podarilo zachovať plochý a hladký. Nevýhodou bolo, že kombinácia neoprén/lepidlo/neoprén nebola dostatočne silná a hrozilo roztrhnutie materiálu. Našťastie prišla Blindstitch revolúcia. Slepý šev, ktorý nejde vidieť, je oproti všetkým doterajším alternatívam omnoho pohodlnejší a tiež zo všetkých najpevnejší. Zakrivená ihla, ktorá sa používa pre slepý steh, je navrhnutá tak, aby materiál prešila tesne pod povrchom a vrátila sa na rovnakej strane. Neoprén je zošitý bez dierovania, čo znamená: žiadne diery → žiadna voda.

Tvarované švy a cik cak stehy (1964): Jack O'Neill vytvaroval strih tak, aby sa pri napínání neoprénu stehy nepotrhali. Vtedy bol neoprén dosť tuhý a cik cak stehy výrazne zvýšili pružnosť obleku v kľúčových švoch. Neoprény sa naviac poznateľne posunuli aj po dizajnovej stránke.
Nové strihy (1964): Nové strihy neoprénov – tzv. Short John, Long John, Farmer John – a k tomu vesta znamenali vtedy dostatočný výber pre surfing v každom ročnom období.
Zrolované hrany (1965): O'Neill predstavil dovnútra zahnuté hrany neoprénu. Tým výrazne obmedzil nasiakovateľnosť neoprénu a zvýšil tepelný komfort.
Farby! (1968): Neoprény O'Neill boli dostupné už i vo farebných prevedeniach.

Dnes je Blindstitch primárnou metódou pre zošívanie neoprénových oblekov, a to predovšetkým modely vhodné pre chladnejšie podmienky. V roku 1971 sa Jackovi pri surfovaní prihodila nehoda. Stal sa jednou z prvých obetí surfovania s použitím istiacej šnúry, tzv. leasha. Surf pripevnený k jeho nohe sa odsekol (splašil sa) a udrel ho do tváre tak nešťastne, že Jack prišiel o oko. Iróniou je, že práve leash bol vynájdený o rok skôr Patom O'Neillom, synom Jacka.

„Hlavne mať leto v srdci.“

Fúzatý O'Neill, štylizovaný ako pirát s páskou cez oko, bol neskôr použitý do firemného loga, ktoré obletelo celý svet. Vďaka úspechu sa O'Neill Surf Shop premenil v roku 1980 v prosperujúcu spoločnosť, ktorá svojimi produktmi doslova ovládla trh a stala sa lídrom v oblasti športového vybavenia. V roku 1985 sa Jack rozhodol, že funkciu výkonného riaditeľa predá svojmu synovi Patovi a on sám že bude vedúcim predstavenstva spoločnosti. Predaním riadenia spoločnosti do dobrých rúk získal Jack späť svoj čas pre surfovanie a dalšie projekty. Pretože on sám bol dyslektik, stal sa patrónom školy pre deti s touto poruchou učenia. Zároveň aktívne pracoval na záchrane žraloka bieleho pred vyhynutím a vymyslel program O'Neill Sea Odyssey, v ktorom sa deti zoznamujú s realitou života a ohrozením oceánov.

 

„Oceán nám dáva skutočne veľa, a to v mnohých ohľadoch. Pre mňa samého je po mnohých rokoch zásadnou súčasťou môjho života a prináša mi vnútorný pokoj. Keď je všetko na nič, stačí skočiť do vody a všetky starosti akoby zmizli.“