Keď idete jazdiť, naslúchajte svojej intuícii. Rozhovor s Martinom Černíkom!

Martin Černík jazdí na snowboarde na profesionálnej úrovni už viac ako dvadsať rokov. Niet preto divu, že patrí medzi českých snowboardových matadorov. 

Svoje knowhow si ale nechce nechať len pre seba. Už pätnásť rokov preto usporadúva snowboardové akcie, organizuje český pohár, SNOWBOARD ZEZULA Tour, Kidz Tour či freestylové kempy. Stojí aj vo vedení asociáce Český snowboarding. V lete ho potom stretnete na pláži vo Francúzsku na Surfchampe. Skrátka a dobre, motivuje ostatných k láske k snowboardingu a surfingu.

Co považuješ za zlomový bod vo svojej kariére?

Prvý zlomový bod bol ten, keď mi kamarát ponúkol, že mi predá svoj jazdený snowboard. To bolo približne v roku 1992, a to mi zmenilo život. V detstve som sa na horách ukázal párkrát do roka s rodičmi na lyžiach alebo na bežkách, ale až s doskou som začal jazdiť, čo to len šlo. Nasledovali prvé české súťaže, potom som sa po prvýkrát pozrel aj do Álp na zahraničný event spoločne s Davidom Horvátom a Markom Schneiderom. Podarilo sa mi zohnať support snowboardového vybavenia od vtedajších českých firiem Frople Snow-boards a Salebra, potom nasledoval aj Redbull.

A okrem svojich snowboardových začiatkov si spomenieš ešte na nejaký?

Ďalší zlomový bod nastal v roku 1998, kedy som si utrhol rameno. V tej chvíli som stál pred životným rozhodnutím, či v snowboardingu pokračovať, alebo s ním seknúť. Mal som rok pauzu a rozhodol som sa dať sa kompletne dokopy. Na jar som odcestoval na ISPO (Veľtrh športového vybavenia v Mníchove), kde sa mi podarilo podpísať kontrakty so zahraničnými firmami Quiksilver, LibTech a Northwave, čo bol obrovský posun. Začal som cestovať so snowboardom po celom svete, jazdiť veľké preteky a žiť svoj sen. V roku 2006 som sa zúčastnil Zimných olympijských hier v Turíne. A pred šiestimi rokmi som to ukončil filmom Snow Way o svojej snowboardovej kariére.

Už si sa zmienil, že stojíš za asociáciou Český snowboarding. Čo taká práca obnáša a čím všetkým sa v Asociácii zaoberáte?

Snowboardová asociácia u nás funguje zhruba od 90. rokov. Na začiatku ju riadil Luděk Váša, Pepa Holub, potom Ivo Dragoun a postupne ju preberali další. Nakoniec to ale dopadlo tak, že AČS (Asociaci českého snowboardingu) svoju činnosť na pár rokov pozastavila. V roku 2012 sme sa preto s Přemkom Vidou dohodli, že s ňou budeme pokračovať my. Našim cieľom bolo udržať domáci tour súťaží, čo sa nám podarilo. Ďalej sa staráme o freestyle reprezentáciu v spolupráci so Zväzom lyžiarov ČR a minulý rok sme rozbehli naplno aj SNOWBOARD ZEZULA Kidz Tour, z ktorého máme veľkú radosť, pretože sa jej zúčastňuje veľa detí. Tiež sa podieľame na školení inštruktorov snowboardingu alebo realizácii snowparkov, za ktorými stojí hlavne Michal Ritter. Celkovo sa pokúšame o rozvoj tohto športu, čo so sebou nesie teda aj množstvo administratívy.

Nie je toho vôbec málo! Dokázal by si povedať, ako asociácia Český snowboarding posúva tento šport ďalej a kde naopak vnímaš jej rezervy?

Postupne sa snažíme posúvať snowboarding ďalej. Pokúšame sa o to, aby sa jeho úroveň zlepšovala, čo si myslím, že sa nám za momentálnych podmienok darí. Najväčší problém však máme s rozpočtom. V porovnaní s 90. rokmi totiž výrazne ubudlo privátnych finančných partnerov. Naopak náklady na realizáciu stále rastú. Napriek tomu však partia, ktorá robí súťaže, funguje dobre, takže to zatiaľ zvládame. Určite by nám ale pomohlo aj rozšírenie realizačného tímu. Rozhodne by sme ocenili nových nadšencov, ktorých by to bavilo rovnako ako nás.

Spolu s Jožinom Toufarom si tiež dlhoročným trénerom Šárky Pančochovej. Ako si sa k tejto práci dostal?

Ku coachingu som sa dostal už behom svojej súťažnej kariéry. Vtedy som so sebou brával na svetové súťaže vtedajšie české nádeje. Takto som sa zoznámil aj s Nečim (Honza Nečas) a potom aj so Šárkou, keď šla na svetový pohár. No a pred deviatimi rokmi, keď som sa rozhodol zavesiť súťažnú kariéru na klinec, som sa začal viac venovať coachingu. Po prvýkrát ako coach som šiel s Jožinom Toufarom a so Šárkou na Olympiádu vo Vancouveri. Tým, že som dvadsať rokov súťažil, tak viem sám, aké to je stáť na štarte. Poznám tie pocity, ktoré v tej chvíli prežívaš aj to, že sa musíš vedieť vysporiadať s počasím alebo svojim aktuálnym zdravotným stavom. Tých aspektov, ktoré ťa môžu psychicky ovplyvniť, je viac. Preto si myslím, že ten rider v tej chvíli ocení mať vedľa seba niekoho, kto ho dokáže hodiť do pohody.

No a Šárka konkrétne?

Trénovanie s ňou funguje skvele. Šárka je tak trošku švihnutá tým správnym smerom. Baby naviac jazdia v porovnaní s chalanmi nižší level, takže s ňou môžem držať tempo a poradiť jej za jazdy, ukázať nejaké finty a tak. Chalani, pretože jazdia to, čo ja už nie, skôr natáčam a následne robím rozbor trikov podľa videa.

Môžeme sa tešiť na Šárku alebo iný český talent na ďalších Zimných olympijských hrách v roku 2022 v Pekingu?

Čo sa týka Šárky, tak tá sa stále drží v TOP 10, takže bude záležať predovšetkým na jej momentálnej forme. Podariť sa to môže, a nemusí. Predpokladať nejaký úspech u chalanov v roku 2022 je v tejto chvíli nemožné. Ovplyvňujúcich faktorov je mnoho a úroveň riderov vo svete je skutočne vysoká. Čo bude ďalej ešte len uvidíme, pretože vývoj postupuje strašne rýchlo dopredu.

Niekoľko rokov spolupracuješ so SNOWBOARD ZEZULA v rámci Českého pohára v snowboardingu, ktorým vrcholia Majstrovstvá Českej republiky a tiež Kidz Tour. Pre koho je tento SNOWBOARD ZEZULA Tour, a tiež Kidz Tour, teda určený?

V prvom rade som veľmi rád, že sa nájde niekto, kto podporuje lokálny snowboardový tour a deti, pretože väčšinu zaujímajú len superhviezdy. Takže vďaka, SNOWBOARD ZEZULA. Pohár sa delí na dve hlavné disciplíny: Big Air a Slopestyle. Jazdí sa naviac v najlepších strediskách, ktoré disponujú skvelými snowparkami. Zúčastniť sa môže vlastne ktokoľvek – či už začiatočník, tak pokročilý, či profík. Skáču sa ako malé, tak veľké skoky, takže si príde na svoje fakt každý. Kategórie sú naviac rozdelené zvlášť pre sponzorovaných a nesponzorovaných riderov, takže šancu na umiestenie majú aj hobby alebo lokálni jazdci.

Má podľa teba SNOWBOARD ZEZULA Tour a MČR nejaký vplyv na český snowboarding?

Určite sa to niekam posúva, za čo hovoria aj kladné čísla na Kidz Tour. Za tých dvadsať rokov v snowboardingu som však už vypozoroval, že sa záujem objavuje vždy vo vlnách. Raz je záujem väčší, potom to na chvíľu upadne a časom sa to zase naštartuje. Predtým, keď som jazdil ja, tak na súťažiach vôbec žiadne deti neboli. Mal som trebárs šestnásť, a to som tam bol najmladší. A v rovnakej kategórii bol trebárs aj Zobák (Ivan Zobák Pelikán, priekopník snowboardingu v ČR), ktorý bol o dosť starší. Dnes je všade navôkol ďaleko viac rušivých elementov, ktoré od toho športu odvádzajú pozornosť, či už telefóny, tablety a rôzne hry. S tým sa teda snažíme bojovať, dať ľuďom v tom športe viac možností. A myslím, že sa nám to darí.

Na SNOWBOARD ZEZULA Kidz Tour sa zúčastňuje súťaže okolo 50 detí. Ako dlhoročný jazdec a trenér určite rozpoznáš talent. Môže sa Česko tešiť na nejakú mladú krv, o ktorej budeme počuť v merítku svetového snowboardingu?

Občas sa objaví niekto, kto sa vyprofiluje alebo celkovo vyčnieva z davu. Avšak nechcem nikoho menovať konkrétne. Zo skúsenosti viem, že potom opadne ten záujem a drive niečo robiť. Nádeje ale sú. Určite by nám tiež pomohlo, keby u nás vzniklo tréningové centrum s airbagmi.

A keď porovnáš českú súťažnú scénu spred desiatich rokov s tou dnešnou, čo všetko sa zmenilo?

Príde mi to dosť podobné. Samozrejme, že český snowboarding je oproti svetovému pozadu. Tiež vždy bol. Uchytil sa tu neskôr a podmienky sú, aké sú. Na druhej strane krajiny ďalej na východ sú na tom ešte horšie. Ale riderom nechýba chuť a atmosféra na mieste je vždy v pohode. Čo sa návštevnosti týka, tak stále ide o komunitnú záležitosť. Súťaže samozrejme najviac zaujímajíú rodičov detských jazdcov, dorazí pár kamarátov. Keď už chceme niečo veľké, tak usporiadame v rámci afterparty pohára koncert, ktorý priláka množstvo ďalších ľudí.

Myslíš, že má snowboarding šancu stať sa opäť svetovým trendom, ako tomu bolo v jeho začiatkoch?

Nikdy to nebude ako na začiatku, tak to skrátka je. To je rovnaké, ako keď chodíš s dievčaťom. Ale vidím určité zlomové body, ktoré tej popularite pomáhajú – niekedy to je vývojom vybavenia, inokedy zase olympiádou. Rezorty sú potom viac otvorené stavať snowparky. A tieto zlomy majú za následok to, že oslovia nejakú novú skupinu ľudí a dopyt po snowboardingu zase rastie. Nemyslím si preto, že by záujem ľudí v Česku niekedy nejako zásadne stagnoval. Zároveň ale nie je možné, aby neustále nezmyselne rapídne stúpal. Skrátka tak nejako prirodzene narastá.

Odohral sa za posledné roky nejaký posun v kvalite snowboardového vybavenia?

Revolúcia určite prebehla – tak ako vo všetkých športoch. Aj keď si to trebárs rekreačný športovec úplne neuvedomuje, tak množstvo vecí sa posunulo dopredu. Vyvinuli sa nové ochranné prvky, systémy zapínania topánok i viazania, zlepšujú sa materiály, ich pohodlnosť a funkčnosť. Ja som začínal na úplne iných srandách. Všetko bolo strašne tvrdé, ťažké a zďaleka to neposlúchalo tak, ako dnes.

Kde si na začiatku čerpal inšpiráciu, čo sa týka snowboardových trikov? Predpokládám, že veľmi veľa dostupných videí nebolo...

Prevažne sme sa inšpirovali ako rideri medzi sebou. Kedysi v zime jazdil na snowboarde každý druhý skejťák, takže sa zobrali dosky, šlo sa na kopec a skúšalo sa pokus-omyl. Samozrejme existovalo pár videí zo zahraničia, ale šlo o trikrát prekopírovanú VHSku, takže tá kvalita bola fakt biedna.

Pokiaľ sa nepletiem, tak ty sám si mal v obľube predovšetkým U-rampu, big air a backcountry...

U-rampu som jazdil hlavne preto, že keď som začínal súťažiť, tak sa nič iného ani nejazdilo. Samozrejme sme skákali, ale tieto prekážky sme si splácali sami, takže nemali ani dopad. Trendy všeobecne prichádzali z USA, takže sme postupne zistili, že keď nasleduje viac skokov za sebou, tak je to väčšia sranda. A až práve v tej dobe sa začalo stavať viac snowparkov.

Máš na svedomí pár filmových projektov či životopisný film Snow Way. Čo si myslíš o street snowboardingu a natáčaní videí?

K streetu a jibbovaniu som nikdy nemal veľmi ďaleko. Skôr som totiž aj dosť skejtoval, takže to beriem podobne ako pri rampe – ako niečo, čo vychádza zo skateboardingu. Ale pravdupovediac ma nikdy veľmi nebavilo tráviť čas v meste a hľadať spoty. Naviac som mal v tej dobe možnosť vypadnúť niekam do väčších hôr a do poriadneho rezortu. Na druhej strane ale chápem chlapcov, ktorí nemali tú možnosť alebo chuť na nejaké hory ísť a vyložene ich viac bavil street. Každý si vybral to svoje. Ja osobne som priaznivec jazdy po snehu viac, než po železe.

A k tým videám?

Dnes je sieť plná rôznych vlogov natočených cez deň na kopci a večer už publikovaných. Verejnosť je týmto obsahom presýtená, kvantita nahradila kvalitu. Naraziť tak na niečo jedinečné je skoro zázrak. A naviac tá produkcia je celkovo nákladná a zaberie to dosť času aj síl, takže sa málokomu chce.

Prečo myslíš, že je v Česku a na Slovensku tak málo streetových eventov? Vo svete je tento typ súťaží v poslednej dobe dosť populárny – napríklad Rock & Rail v Haagu.

Ja tie akcie vnímam skôr ako show. Dnešný súťažný snowboarding je inde. Keď sa pozriem na slopestyle, tak ten má v sebe zakomponované ohromné množstvo železa. Preto si nemyslím, že by mal prebehnúť nejaký zásadný vývoj, čo sa čisto streetových súťaží týka. Nejaké eventy tu ale máme a vnímam ich ako ideálnu príležitosť pre priblíženie snowboardingu ľuďom. Práve forma tejto exhibície je ideálna pre návštevníkov, kterí nemajú toľko príležitostí len sa pozrieť niekam na hory. Zároveň ich prostredníctvom street eventov trebárs trošičku motivujeme k jazdeniu bez toho, aby museli stavať nejaké tridsaťmetrové skoky.

V momente, kedy sa oteplí, tak nahrádzaš snowboard za surf... Ten v poslednej dobe budí veľký záujem aj u nás v srdci Európy. Ako sa darí komunite českých surferov?

Surfing bude z môjho pohľadu pre Čechov vždy len hobby. Tá svetová úroveň je úplne niekde inde a vyrovnať sa jej je hrozne ťažké. Aj pre európske štáty ako Francúzsko alebo Portugalsko, kde majú oceán a podmienky pre jazdenie, je veľmi ťažké vyrovnať sa Havajcom, Austrálčanom alebo Brazílčanom. Ten progres v surfingu je ohromný. Takže je fajn, že väčšine ľudí v českej surferskej komunite došlo, že je to skôr rekreačný šport. Tým pádom k tomu tak aj pristupujú. Nikto nič nehrotí a ide skôr o to sa spoločne stretnúť pri vode a zasurfovať si. Príkladom je Surfchamp, ktorý usporadúvame už jedenásť rokov. Jazdia naň skôr ľudia, kterí nie sú nadmerne ambiciózni a berú to skôr ako dovolenku. Dáme jógu, vlny a večer trebárs drink, čo je krásne.

Martin, vďaka za rozhovor! Je niečo, čo by si chcel odkázať čitateľom a začiatočníkom v snowboardingu alebo surfingu?

Nebojte sa do toho ísť, či už ide o skejt, snowboard alebo surf! Keď idete jazdiť, počúvajte svoju intuíciu a užívajte si ten pocit. To je totiž to, prečo to robíme. Nie je to o handrách ani o vybavení, ale o tom zážitku. Takže jazdite! A príďte na niektorú z našich akcií – SNOWBOARD ZEZULA Tour, Kidz Tour, Snowjam, Surfchamp ale aj Snowboard Master Class alebo kempy SNOWBOARD ZEZULA – či už ako diváci alebo súťažiaci.